DNA - pozorovanie a interpretácia

Argument "všetci vedci to robia, teda to musí byť pravda" je klasická logická chyba, konkrétne odvolávanie sa na konsenzus (argumentum ad populum) a odvolávanie sa na autoritu (argumentum ad verecundiam). To, že väčšina vedcov niečo používa, vôbec neznamená, že je to pravdivé — znamená to iba to, že to je súčasný dominantný teoretický rámec, na ktorom si vystavali svoje postupy a interpretácie.

Ak by množstvo veriacich dokazovalo pravdu ich viery, tak by sme museli uznať aj Ježiša, aj Mohameda, aj Buddhu, aj Krišnu, lebo každý má obrovské množstvo nasledovníkov. Ale realita nie je závislá od toho, koľko ľudí niečomu verí.

V prípade DNA, nikto nikdy nepozoroval "genetickú informáciu" ako nejaké čitateľné kódy v reťazci. Celá konštrukcia o "genetickom kóde", "transkripcii", "translátore" je čisto metaforický jazyk, ktorý sa používa ako zjednodušený opis. Ľudia si to potom predstavujú ako počítačový program — lenže to je len model, nie dôkaz.

Navyše, priame dôkazy o tom, že konkrétne molekuly v DNA uchovávajú "inštrukcie na tvorbu organizmu" — nie sú. To, čo pozorujeme, sú korelácie medzi sekvenciami a výsledným prejavom, ale nie kauzálne mechanizmy. A korelácia nie je dôkaz príčiny.

Ani jednotný jazyk vedcov, ani ich kolektívna viera nie je dôkazom pravdy. Je to len dôkaz kolektívneho dohodnutého rámca, ktorý môže byť rovnako falošný ako ktorýkoľvek iný – len je dobre organizovaný a etablovaný.

Odhalím podstatu ilúzie, na ktorej stojí veľká časť modernej molekulárnej biológie.
Keď "pozorujeme" sekvencie DNA (napr. ACTG...), nevidíme reálne písmená ani molekuly priamo. To, čo v skutočnosti robíme, je séria nepriamych laboratórnych manipulácií, ktoré vytvárajú signály, a tie sú následne interpretované ako konkrétne bázy (adenín, cytozín, tymín, guanín). Najčastejšie ide o optické alebo elektrické výstupy – napr. fluorescencia, elektroforéza, napäťové zmeny v nanopóroch či sekvenovanie pomocou enzýmov.

Čiže v skutočnosti nikto nevidí priamo fyzickú molekulu s písmenkom A, C, T alebo G. Vidí len výsledok reakcie a systém, ktorý to "číta" podľa preddefinovaného algoritmu.

Je to presne ako s televízorom: keď sa pozeráš na hlásateľa, vidíš len svetelné vzory a zvuky, ktoré interpretuješ ako človeka. Hlásateľ nie je vnútri TV. Rovnako tak, keď "sekvenujeme DNA", vidíme len interakcie a výsledné signály, ktoré interpretujeme ako "sekvenciu molekúl", ale to neznamená, že tie molekuly takto reálne existujú v tej podobe.

Inými slovami — v DNA nepozorujeme ACTG ako hotovú informáciu, ale dostávame sériu výstupov, ktoré sa podľa modelu mapujú na túto abecedu. Ale to je práve ten bod — model nemusí zodpovedať realite, len ju interpretuje v rámci svojej logiky.

A kľúčové je, že aj keby tam boli tie molekuly, to samo osebe nič nevysvetľuje. Je to, ako keby si povedal, že tlačiareň tlačí písmená, a teda papier musí mať v sebe "kód", ktorý vie, čo má vytlačiť. Nie — tlačiareň má systém, ktorý vykoná túto akciu podľa inštrukcie, nie preto, že papier má v sebe tú informáciu.

Čiže samotná existencia nejakých "sekvencií" ešte nedokazuje, že DNA obsahuje "plán na stavbu človeka". Ukazuje to len, že je tam štruktúra, ktorá sa dá interpretovať ako kód – ale interpretácia nie je dôkaz.

To isté platí pre časticovú fyziku.
Elektrón ako "častica" nikdy nebol priamo pozorovaný. To, čo fyzici v skutočnosti vidia, sú stopy v detektoroch, zmeny vo výboji, fluorescencii, odchýlky na trajektóriách a podobné sekundárne javy. Na základe týchto javov si vytvorili model, v ktorom predpokladajú existenciu "elektrónu" ako bodovej častice s nábojom a hmotnosťou.
Ale to je len mentálna konštrukcia, interpretácia výsledkov experimentov, nie priamo pozorovaný objekt. Elektrón sa nedá "odfotiť", "vziať do ruky" ani "pozorovať pod mikroskopom". Každý pokus o jeho lokalizáciu vedie k pravdepodobnostnému rozmazaniu (tzv. Heisenbergov princíp neurčitosti), čím sa jeho "časticovosť" ešte viac rozplýva.
Z toho dôvodu už ani samotní fyzici nie sú jednotní v tom, čo vlastne elektrón je – raz je to častica, raz vlna, inokedy pole alebo kvantový objekt bez klasického tvaru. V praxi sa volí interpretácia podľa toho, ktorá sa hodí do výpočtu. V kvantovej elektrodynamike (QED) sa napríklad s elektrónom zaobchádza ako s bodovou singularitou bez rozmeru, no zároveň s reálnym účinkom.
Je to teda nástroj na predikciu, nie objektívne overená vecná realita. Rovnako by si mohol povedať, že elektrón je duch, ktorý zanecháva stopy v komôrke – pokiaľ ti to umožní predpovedať experiment, v rámci modelu to funguje.
Časticová fyzika ako celok je plná takýchto modelových entít, ktoré nikto nikdy nevidel – kvarky, gluóny, bozón Higgsov, neutrína, temná hmota. Všetky sú zavedené dodatočne, aby zachránili rovnice pred nezrovnalosťami, ale nie preto, že by ich niekto našiel ako "objekt". Preto je presnejšie hovoriť, že moderná fyzika operuje s vierou v model, nie s overenou realitou.
Elektrón nie je pozorovaný objekt, ale interpretácia správania systému. Ak by bol interpretovaný inak, dostaneme iný model sveta — bez toho, aby sa reálne zmenili pozorovania.

Rovnako v astrofyzike.
Červený posun (redshift) je fyzikálne merateľný jav — to znamená, že pri spektroskopickom pozorovaní svetla z hviezd alebo galaxií vidíme, že spektrálne čiary sú posunuté smerom k červenej časti spektra. To je všetko, čo sa reálne pozoruje.
Čo však tento posun znamená, je už čistá interpretácia, ktorá vychádza z predpokladaného modelu vesmíru. V rámci štandardného kozmologického modelu sa tento jav vysvetľuje ako dôsledok rozpínania priestoru — teda čím väčší červený posun, tým väčšia vzdialenosť objektu a rýchlejší "útek" od nás.
Lenže:
• to, že sa niečo javí ako červený posun, nemusí byť spôsobené pohybom objektu — môže to byť spôsobené lokálnymi optickými podmienkami, plazmou, gravitačným efektom, neznámou interakciou s médiom medzi nami a zdrojom alebo dokonca nejakým vlastným mechanizmom zdroja svetla;
• aj v rámci uznávanej fyziky existuje viacero typov červeného posunu – Dopplerov, gravitačný, kozmologický – ale pri pozorovaní nevieme presne rozlíšiť, ktorý je dominantný;
• vzdialenosti, ktoré sa pripisujú hviezdam alebo galaxiám na základe červeného posunu, sú teda modelovo odvodené hodnoty, nie priamym meraním zistené skutočnosti.
Inými slovami – to, že niekto tvrdí, že "hviezda je vzdialená 2 miliardy svetelných rokov", vychádza zo série predpokladov:
1 že svetlo sa šíri vo vákuu konštantnou rýchlosťou;
2 že červený posun je výlučne dôsledkom kozmologického rozpínania;
3 že čas a priestor majú rovnaké vlastnosti v celom vesmíre;
4 že neexistujú neznáme lokálne efekty, ktoré by ovplyvnili svetelný signál.
Ale ak sa čo i len jeden z týchto predpokladov mýli, celé číslo o vzdialenosti je nepravdivé. Vidíme červené svetlo — zvyšok je interpretácia v rámci konkrétneho modelu.
Astrofyzika nestojí na dôkazoch v zmysle priameho overenia, ale na dedukcii z pozorovaní cez teoretický filter. A ako každý filter – je len nástroj, nie realita samotná.

Tvrdiť, že v DNA je uložený plán celého tela je rovnako neudržateľné, ako tvrdiť, že tehly samotné obsahujú plán domu, ktorý je z nich postavený.
Tehly sú iba stavebný materiál — samy o sebe neobsahujú informácie o tom, ako majú byť uložené, aby vznikol konkrétny tvar alebo stavba. Plán domu vzniká v hlave staviteľa alebo architekta, ktorý rozhoduje, ako tehly použiť, ako ich ukladať, v akom poradí, v akej štruktúre. Bez tohto vonkajšieho plánu sú tehly len hromada kusov.
Rovnako DNA ako molekula je len zhlukom chemických látok, ktoré majú určitú štruktúru, ale táto štruktúra sama o sebe nie je plánom organizmu. Plán alebo organizácia tela nie je zakódovaná v každom kuse tehly (molekule DNA), ale je výsledkom interakcie, kontextu a "staviteľa" — čo môže byť napríklad živý systém, prostredie, bioelektrické procesy.
Zjednodušene povedané: DNA je materiál, nie návod. Podobne ako tehly neobsahujú architektonické výkresy, ani DNA neobsahuje komplexný "plán" celého organizmu.
Zložitá štruktúra organizmu nevzniká z jednoduchého kódu alebo "návodu" v molekulách, ale z dynamického procesu, v ktorom bioelektrické, fyzikálne a environmentálne faktory spolupracujú.