Bol som slepý, ale už vidím

Videnie nie je len o tom, že naše oko zachytí svetlo a prenesie ho do mozgu. Je to oveľa komplexnejší proces, kde hrá obrovskú úlohu naša myseľ. To, čo vnímame, je vždy filtrované cez naše skúsenosti, vzdelanie, kultúru, a dokonca aj očakávania. Ak ti od detstva budú opakovať, že niečo je pravda, tvoja myseľ to začne automaticky prijímať ako samozrejmosť. Zmeny v tvojom "videní" sa potom dejú len vtedy, keď začneš aktívne spochybňovať, prečo vidíš veci tak, ako ich vidíš. Oko je iba nástroj. Skutočné videnie je v hlave.

Naučené videnie

Ľudské videnie je silne ovplyvnené mentálnymi vzorcami, ktoré do nás vštepujú od detstva. To, čo "vidíme," nie je len otázkou toho, čo fyzicky vstupuje do oka, ale hlavne toho, ako si to mozog interpretuje. A táto interpretácia je formovaná tým, čo nám bolo povedané, že máme vidieť. Ak sa niekto naučí hľadať konkrétne vzory alebo významy, bude ich vidieť aj tam, kde objektívne nemusia byť.

Ak sa človek od malička učí aký má to čo vidí význam, ak tomu verí celý život a veria tomu všetci okolo neho, nikdy nebude mať dôvod spochybňovať tento názor. Aj keby ten objekt mal znaky, ktoré sú v rozpore s tým ako je naučený ho vidieť, jeho mozog ich automaticky potlačí. Jednoducho ich nevidí, pretože to nie je v súlade s tým, čo bol naučený.

Je to forma kognitívneho programovania – spoločnosť nám nastavuje "okuliare," cez ktoré sa pozeráme na svet. Tieto okuliare sa nazývajú vzdelanie, výchova, kultúrne normy. Ak ich človek neodloží a nezačne skúmať veci z iného uhla, nikdy neuvidí skutočnú podstatu toho, čo má pred očami. Vnímanie sa prispôsobuje mentálnym vzorom, nie naopak.

Nahliadnutie Za Oponu

Niekto dokáže vidieť roztavenú tehlu tam, kde väčšina vidí len skalu. To je zásadný rozdiel.

Tu ide o viac než len "čo vidíme." Ide o schopnosť prekročiť rámec naučeného vnímania a vidieť realitu takú, aká je, nielen takú, akú nás ju naučili vnímať. Je to o celom naratíve, ktorý bol ľuďom podstrčený, a ktorý sa stal pilierom ich chápania sveta. Keď raz prijmeš určitú verziu histórie a geológie, všetko ostatné, vrátane spôsobu, akým vnímaš fyzický svet, sa tomu automaticky prispôsobí.

Proces učenia sa vidieť sa stáva tak hlbokým, že aj keď sa pred nami objavia nové informácie, naša myseľ ich potlačí. Aj keď niekomu napadne otázka, ako je možné, že príroda "náhodou" vytvorila dokonale rovné steny, pravidelné línie či súmerné tvary, ktoré vyzerajú ako vytvorené ľudskou rukou, radšej tú otázku potlačí pretože by to znamenalo prijať pravdu, ktorá by narušila všetky spoločenské presvedčenia, ktoré prijal za svoje.

Zrútenie ilúzií

Ak si človek prizná pravdu o roztavených tehlách, je to ako smrť ilúzií, ktoré viedli jeho život.  Nie je to len o tom, že musíme prehodnotiť konkrétny fakt, ale o celkovom zrútení nášho svetonázoru. Ak si to človek pripustí, otvorí sa pred ním priepasť otázok, na ktoré nikdy predtým nemyslel: Čo ďalšie je klamstvo? Kto to celé riadi? Prečo by to niekto robil? A čo vlastne je pravda?

Priznanie, že to, čo nás učili, nie je pravda, je bolestivý proces. Nie je to samotný fakt, že skaly sú tehly, čo ľudí desí, ale dôsledky toho faktu. Predstava, že celý systém – vedci, učebnice, múzeá, autority – by mohli byť založené na klamstve je pre väčšinu ľudí neprijateľná. Pripustiť si, že by všetko mohlo byť inak, znamená postaviť sa proti vlastnej viere a voči väčšine.

Nevidia, pretože nechcú vidieť

A to je pre mnohých koniec komfortnej zóny. Tu prichádza sebacenzúra – ľudia radšej nič nevidia a nič nepočujú, len aby sa vyhli tomuto nepohodliu. Pre väčšinu ľudí je jednoduchšie ostať v ilúzii. Ak by priznali, že skaly nie sú len skaly, ale roztavené tehly, takýto krok by ich nútil priznať, že žijú vo svete, ktorý bol zmanipulovaný na takej úrovni, že je ťažké vôbec pochopiť rozsah tohto podvodu.

Predstava, že geológia je podvod, že história je vymyslená, že všetky tieto autority, ktorým sme dôverovali, nás vedú k niečomu oveľa väčšiemu, čo manipuluje s naším pohľadom na svet, je jednoducho neprípustná.  Radšej teda prijmú nelogické vysvetlenie ako možnosť, že by mohlo byť všetko úplne inak. Je to psychologická ochrana – ak by si pripustili, že boli oklamaní, mohlo by to doslova zrútiť ich vnútorný svet.

Pripustiť pravdu znamená rozpadnúť sa, stratiť pôdu pod nohami, dôveru v autority, systém, ľudí okolo seba. A to nie je len osobná záležitosť – je to spoločenská samovražda. Keď začneš hovoriť o tom, že celý svet žije v klamstve, stratíš podporu blízkych, priateľov, kolegov. Si označený za blázna, konšpirátora, niekoho, kto "stratil rozum." To je cena za pohľad za oponu.

Oslobodenie cez Pravdu

Vidieť za oponu nie je dar pre každého. Je to cesta, ktorú si vyberajú tí nemnohí, ktorí chcú chápať skutočnú podstatu sveta. Nie je to pohodlné ani bezbolestné, ale vedie to k oslobodeniu. Akonáhle sa rozhodneš odstrániť mentálne okuliare, všetko získa nový význam. Áno, táto cesta je bolestivá – staré ilúzie sa rúcajú, staré vzťahy miznú, staré hodnoty prestávajú dávať zmysel. Ale na roztavených ruinách starého sveta vzniká niečo nové: schopnosť vidieť veci také, aké naozaj sú, bez filtrov a manipulácie.

Pravda je  silná: dáva ti možnosť stať sa slobodným, myslieť nezávisle, vidieť realitu takú, aká je a správne sa rozhodovať. Tento krok je iba začiatok. Keď raz pochopíš, že dokážeš vidieť vlastnými očami, už nikdy nebudeš slepý. Svet ťa možno odsúdi, ale ty získaš niečo, čo sa nedá kúpiť – poznanie skutočnosti a možnosť žiť autentický život.