Chýbajúce empirické dôkazy o štruktúre DNA a jej úlohe v dedičnosti
DNA, ako ju dnes poznáme, je obklopená mnohými otázkami a nejasnosťami, najmä pokiaľ ide o jej štruktúru, izoláciu a úlohu v dedičnosti. Napriek tomu, že sa považuje za nositeľku genetických informácií, neexistujú empirické dôkazy, ktoré by tieto tvrdenia potvrdzovali. Dokonca aj slávny Projekt ľudského genómu nebol schopný poskytnúť úplnú a presnú mapu ľudského genómu, čo len prehlbuje pochybnosti o tom, čo DNA v skutočnosti je a akú má funkciu.
Dvojitá špirála DNA
Aj keď model dvojitej špirály, ktorý navrhli Watson a Crick v roku 1953, sa stal ikonickým symbolom modernej biológie, jeho existencia nebola nikdy empiricky potvrdená. Tento model bol založený na interpretácii difrakčného vzoru z fotografie, ktorú vytvorila Rosalind Franklin. Táto fotografia poskytuje nejasný obraz, ktorý bol následne interpretovaný na podporu hypotézy o dvojitej špirále, bez priameho dôkazu tejto štruktúry. Tento prístup je založený na teoretických predpokladoch, nie na priamom pozorovaní DNA v jej prirodzenej forme.
Pokročilé technológie, ktoré by mali vylepšiť vizualizáciu DNA, ako napríklad priame zobrazovanie DNA vlákien z roku 2012, neposkytli jasné a nezameniteľné dôkazy o existencii dvojitej špirály. Získané obrázky skôr ukazovali diery, ktoré nekorešpondujú s ikonickým modelom dvojitej špirály. Štruktúra dvojitej špirály je skôr hypotetickým konštruktom než empiricky dokázaným faktom.
Izolácia DNA: Fakty a problémy
Kritický problém s DNA spočíva aj v samotnom procese jej "izolácie". To, čo vedci nazývajú "izoláciou DNA", nie je v skutočnosti čistý proces odobratia molekuly priamo z organizmu. Pri tomto procese sa používajú agresívne chemikálie, ako sú kyseliny a zásady, ktoré môžu meniť štruktúru DNA a produkovať vedľajšie produkty. To znamená, že výsledný materiál, ktorý sa v laboratóriu získava, nemusí byť totožný s látkou, ktorá bola pôvodne prítomná v živej bunke.
Podľa článku "Critical Check on DNA" nie je tento proces izolácie v skutočnosti dôkazom existencie DNA v jej prirodzenej podobe. Izolácia by mala zahŕňať zachovanie integrity DNA a dokázanie, že sa skutočne jedná o rovnakú molekulu, ktorá sa nachádza v organizme. Namiesto toho sú použité chemikálie schopné výrazne zmeniť vlastnosti a štruktúru DNA, čím sa vytvára obraz, ktorý nemusí odrážať skutočnú povahu DNA.
Dedičnosť a DNA
Ďalším často predkladaným tvrdením je, že DNA je zodpovedná za dedičnosť. Hoci existujú pozorovania, že členovia rodín majú podobné fyzické črty alebo správanie, tieto javy nie sú jednoznačným dôkazom toho, že za to môže DNA. Rovnako dobre by mohlo ísť o výsledok zdieľaného prostredia alebo iných faktorov.
Na potvrdenie toho, že DNA skutočne určuje dedičnosť, by boli potrebné jasné a empirické dôkazy, ktoré však chýbajú. Navyše, existuje aj množstvo dôkazov, ktoré spochybňujú stabilitu DNA počas života jedinca. Ak DNA nie je stabilná, ako môže byť trvalým "plánom" pre náš organizmus?
Projekt ľudského genómu
Ďalšou zásadnou otázkou je realizácia Projektu ľudského genómu. Tento ambiciózny projekt bol údajne dokončený v roku 2003, keď sa oficiálne vyhlásilo, že ľudský genóm bol sekvenovaný. V skutočnosti však asi 8 až 10 % ľudského genómu nebolo nikdy prečítaných. Navyše, celý proces sekvenovania neprebiehal tak, že by sa zobrala DNA jedného človeka a prečítala sa od začiatku do konca. Namiesto toho sa vzali vzorky DNA od rôznych jedincov, rozdelili sa na malé fragmenty a tieto fragmenty sa následne zložili pomocou počítačových algoritmov. Tento prístup vytvára hypotetický model genómu, ktorý sa nikdy neprečítal priamo z jedného zdroja.
Tento proces možno prirovnať k pokusu zložiť celú knihu, ako je "Vojna a mier", z náhodne roztrhaných viet. Bez prístupu k originálnemu textu nemôžeme určiť, či je výsledný príbeh úplný a presný. Podobne je problematické tvrdiť, že ľudský genóm bol plne sekvenovaný, keď stále chýba značná časť jeho štruktúry a celý proces je založený na teoretickom skladaní fragmentov, nie na priamom prečítaní kompletného genómu jedného človeka.
Záver
Doterajšie poznatky o DNA, či už ide o jej štruktúru dvojitej špirály alebo o jej úlohu v dedičnosti, zostávajú teoretické a nemajú pevný základ v empirických dôkazoch. Proces izolácie DNA, ako sa vykonáva dnes, je nevedecký a výsledky môžu byť výrazne ovplyvnené chemickými zásahmi, ktoré menia pôvodnú štruktúru molekuly. Navyše, celý Projekt ľudského genómu stále neponúka úplný obraz ľudského genómu, čo vedie k ďalším otázkam o presnosti a spoľahlivosti tohto výskumu.
Je potrebné ďalšie skúmanie a overenie, ktoré by skutočne preukázalo, že DNA má štruktúru, ktorá sa jej pripisuje, a že plní úlohu, o ktorej sa tvrdí. Bez takýchto dôkazov zostáva koncept DNA stále hypotetickým konštruktom, ktorý je potrebné podrobiť dôkladnejšej vedeckej analýze a diskusii
Spracovené z videa: Pohľad na Projekt ľudský genom
.