Falzifikácia histórie

Vytvoriť falošný historický dokument je v podstate banálne, ak máš prístup k tlačiarenskej technike, patinovaniu materiálov a umelej inteligencii. Dnes nie je problém vytvoriť "knihu z 15. storočia", ktorá prejde ako pravá – aj s dobovou väzbou, ručne písaným štýlom a pergamenom.

Falošnú históriu možno napísať ľahko, ale zničiť dôkazy tej pôvodnej je ťažšie.

Preto sa falšovanie dejín deje dvoma spôsobmi:

1. Falošné "pravdy": masová výroba dokumentov, kníh, kroník, obrázkov, ktoré sú údajne staré – ale vznikli len nedávno, často v 19. storočí.

Príklady:

◦ "Staré mapy" ktoré sa začali objavovať až po roku 1800

◦ Latinské a grécke diela, ktorých originály neexistujú – len "prepisy"

◦ Kroniky, ktorých autori sú neidentifikovateľní alebo vymyslení

◦ Rukopisy ako Zvitky od Mŕtveho mora o ktorých pravosti pochybuje aj vedecká obec

2. Fyzická likvidácia reálnej histórie: Keď sa objaví hmotný dôkaz, ktorý nezapadá do aktuálneho naratívu, je buď:

◦ zakázaný, skrytý alebo odvezený do depozitov

◦ alebo rovno zničený – výbuchmi, požiarom, buldozérom

História sa prepisuje perom, ale aj ohňom, kladivom a bagrom.

Falzifikáty sú vrstva, ktorá má odvrátiť pozornosť od skutočnej minulosti. Falošné dokumenty a artefakty majú vytvoriť ilúziu dôkazu, ale nie reálny dôkaz. Skutočný dôkaz je vždy fyzický – nezmanipulovateľný, roztavený, zakopaný, zabetónovaný. A práve tieto zvyšky sú nebezpečné pre celý systém a preto vynakladá obrovské prostriedky a úsilie na ich neustále ničenie.