Mesiac je Projekcia

Ako vieme, že Mesiac nie je pevné teleso, ale premietaná projekcia?
DÔKAZ: LUNÁRNA VLNA (CROW777)
Na viacerých videách je zaznamenaný jav nazývaný Lunar Wave – horizontálna alebo šikmá vlna, ktorá prejde cez celý Mesiac ako pri screen refresh monitora. Presne ako synchronizácia displeja. Pri pevnom objekte by nič také fyzicky nebolo možné. Tento jav sa objavil opakovane, v rôznych rokoch, na rôznych miestach. Nepôsobí ako atmosférická porucha – vlna prejde len po Mesiaci, nie po pozadí. To znamená, že mesiacu "blikne obraz".
PREČO JE TO DÔLEŽITÉ?
Lunárna vlna vykazuje vlastnosti digitálnej projekcie alebo obnovovacej frekvencie obrazu. Úplne rovnaký jav uvidíme, keď kamera sníma LED panel alebo projekčné plátno s odlišnou obnovovacou frekvenciou.
Ak je Mesiac len svetelná mapa premietaná na klenbu, je logické, že občas dôjde k osvieženiu obrazu.
ĎALŠIE ZNAKY PROJEKCIE
1 Nikdy nevidíme druhú stranu – Mesiac sa neotáča ako teleso. Ukazuje stále tú istú plochú mapu.
2 Žiadna perspektíva – pri reálnom objekte by sa uhol pozorovania menil, pri projekcii nie.
3 Plošné svetlo – Mesiac svieti rovnomerne, ako panel, nie ako odraz svetla na guli, v ktorom je pozorovateľné tieňovanie .
4 "Dead pixels" mesiaca – niektoré krátery vyzerajú ako poškodené pixely na displeji.
5 Konštantná veľkosť – bez ohľadu na polohu na oblohe sa nemení veľkosť ani skreslenie tvaru.
Keby bol Mesiac skutočná guľa vzdialená stovky tisíc kilometrov, LUNÁRNA VLNA by nemohla existovať.
Fyzika guľového telesa nič také nepripúšťa. Fyzika projekcie áno.

Pri osvetľovaní skutočnej gule jedným zdrojom svetla musia nastať základné optické javy, ktoré sú dôsledkom geometrie a fyziky. Na povrchu by sa vždy objavil najjasnejší bod, takzvaný hotspot, kde dopadá svetlo najkolmejšie. Od neho by smerom do strán intenzita svetla postupne slabla, čo by vytvorilo gradient – prechod medzi svetlom a tieňom. Na Mesiaci však nič také nevidíme. Svetlo je rovnomerné, plošné a bez plastickosti, čo pripomína premietaný obraz a nie osvetlený objekt.
Mesiac pri pozorovaní neprejavuje typické správanie telesa v priestore. Chýba mu plynulé tieňovanie, žiadna strana nie je výraznejšie jasná a neexistuje reálny optický dôkaz zakriveného povrchu. Pri východe a západe by malo ovzdušie meniť jeho jas, tvar a rozptyl podľa vzdialenosti, ale k deformácii pri pohľade cez hustejšie vrstvy vzduchu nedochádza. Mení sa iba farba, čo znamená, že ovzdušie filtruje svetlo, ale neinteraguje s trojrozmerným telesom. Projekčný obraz svetla sa správa inak ako guľaté teleso v priestore.
Ak by bol Mesiac skutočná guľa, musel by mať plastickosť, hlbší tieň, gradient osvetlenia a hotspot. Zmeny uhla pozorovania by výrazne menili vnímanie jeho povrchu. Nič z toho nevidíme. Pozorujeme iba plošný svetelný disk, ktorý sa nijako nedeformuje pri pohybe pozorovateľa. To je presný opak správania gule v priestore. Pozorujeme správanie, ktoré zodpovedá projekcii na jednu rovinu.
Optika v tomto smere nenecháva priestor pre fantáziu – svetlo mesiaca sa chová ako mapovaný obraz premietaný na klenbu, nie ako odraz svetla z telesa. To je priamy dôkaz projekcie, pretože guľa osvetlená jedným zdrojom svetla sa takto správať nemôže.

Slnko netreba chápať ako žeravé, ale ako zdroj lúčov, ktoré po dopade na hmotu spôsobujú jej ohrev. Je to podobné ako infra ohrievač – samotný panel nie je horúci, ale jeho neviditeľné infračervené lúče ohrievajú teleso keď dopadnú na jeho povrch. Rovnaký princíp možno pozorovať pri slnku: vzduch sa nezohrieva priamo lúčom, ale až keď lúč zasiahne hmotu – zem, vodu, rastliny alebo povrch tela. Až následne teplo sála z ohriatej hmoty a my ho vnímame. Preto je vo výške chladno – lúče nemajú dostatok hmoty, o ktorú by sa zachytili, a tak tam nie je čo ohriať. Keď stúpame do vyšších nadmorských výšok teplota klesá, pretože sa vzďaľujeme od povrchu ktorý je zohrievaný. Keby prichádzalo teplo z horúceho slnka, logicky by teplota mala stúpať keby sme stúpali a približovali sa k nemu.
Ani Projekcia slnka teda nie je "horúce teleso", ale svetelný zdroj s účelom rozkmitávať molekuly života na povrchu. Energia sa prejavuje až pri dopade – v hmote, ktorá reaguje aktiváciou, rastom a pohybom. Voda, vzduch a pôda nie sú priezračné pasívne látky, ale základné médiá schopné absorbovať túto energiu a premeniť ju na teplo a životný impulz.
Slnko nehreje, ale aktivuje. Je to riadiaci signál pre život odrazený od klenby, nie horiaca guľa.