Názov nie je Význam

Keď zdieľam fotografie roztavenej budovy, nazývanej skalou, a neuvediem lokalitu, ľudia sa okamžite pýtajú: "Kde to je?" Moja odpoveď je jednoduchá: "Všade!" Dôležité totiž nie je to, kde sa to nachádza, ale na čo sa pozeráte. Tento rozdiel si však málokto uvedomí.

Ľudia žijú v ilúzii, že ak vedia, ako sa niečo volá, automaticky tomu rozumejú. Meno je len symbol – nástroj, ktorý uľahčuje komunikáciu, no nič nehovorí o podstate či pôvode objektu alebo javu. Zamieňať meno za skutočné poznanie je forma mentálnej skratky a psychologickej manipulácie, ktorá udržuje ľudí v ilúzii poznania.

Keď človek niečo pomenuje, jeho mozog to považuje za uzavretú tému. Táto pohodlnosť je však zásadným problémom. Meno ani kategória neodpovedajú na otázky ako: Prečo to vyzerá takto? Ako to vzniklo? Aký má tento objekt príbeh? Názvy a miesta by nemali byť cieľom poznania, ale odrazovým mostíkom ku hľadaniu pravdy.

Je pravda, že väčšina ľudí nie je zvyknutá skúmať realitu do hĺbky. Ich svet je "hotový" – plný naučených kategórií a odpovedí, ktoré im poskytli iní. Keď ich začnem viesť k pochybovaniu o základoch, stretávam sa s odporom či zmätkom, pretože to narúša ich zabehnuté vnímanie. Mnohí sa radšej spýtajú "kde to je?" namiesto toho, aby si kládli otázky s reálnou hodnotou: Čo nám to hovorí? Prečo to vyzerá tak, ako to vyzerá?

Ďalší problém je slepá dôvera v autority. Ľudia sú vychovávaní tak, aby prijímali informácie bez kritického myslenia. Keď niečo povie odborník, mnohí to považujú za nespochybniteľnú pravdu. Stačí, že na informačnú tabuľu napíšu: "V roku XY tu stál hrad, ktorý zničil požiar," pridajú pár figurín a "rekonštrukcií," a väčšina ľudí tomu uverí bez akýchkoľvek pochybností. Nikomu nenapadne, že tá scéna môže byť hypotetická alebo úplne vymyslená. Ak to vyzerá profesionálne a nesie to pečiatku odborníka, automaticky to získava status pravdy.

Tento jav je fascinujúci: ľudia nielenže nevnímajú, že realita môže byť iná, ale dokonca si na svoju "vieru" v autority vytvárajú emocionálnu väzbu. Ak im poviem, že tá scéna je nezmysel, často sa urazia, pretože by to znamenalo priznať si, že ich vnímanie sveta je chybné.

Väčšina ľudí nikdy nebola vedená k tomu, aby pochybovala. Neučia sa pýtať: Čo ak tá tabuľa klame? Ako presne to vieme? Kto to povedal a prečo? Aké dôkazy o tom máme? Pochybovanie je základom poznania. Bez neho sa človek ocitá v pasci pohodlnosti – radšej prijíma hotové odpovede, než by hľadal pravdu sám.

Ak sa však niekto odváži hľadať pravdu, otvorí sa pred ním úplne nový svet. Táto cesta je síce osamelá, no zároveň oslobodzujúca. Práve v nej sa skrýva skutočné pochopenie.