Pravda

Pravda nie je len poznanie, je to čin. Poznať pravdu a mlčať znamená podporovať klamstvo. Nie je to len nevedomosť a blúdenie, je to spoluvina.

Je naozaj veľmi smutné, že mnohí ľudia, ktorí sa považujú za duchovných, nechápu význam pravdy. Bez pravdy nie je možné viesť autentický duchovný život. Bez pravdy sa nemôžeme správne rozhodovať. Bez pravdy nie je dôvera. Bez pravdy nie je láska. Bez pravdy nie je sloboda - bez pravdy sme uväznení v ilúzii.

Ak nevieš, čo je pravdivé, nevieš, čo je skutočné. A keď nevieš, čo je skutočné, nemôžeš vedieť, čo má zmysel. Zmysel predpokladá orientáciu – vedieť, kde si, čo sa deje, čo je správne a kam ideš. Človek, ktorý nevie rozlíšiť pravdu od lži, je ľahko ovládateľný. Je to bábka.

Klamstvo je nástroj moci. Nie je to nevinná chyba, ale vedomé rozhodnutie získať výhodu na úkor druhého. Klamár skresľuje realitu, aby ťa zatlačil do pozície, kde sa rozhoduješ na základe falošných informácií. Tým ťa oberá o slobodu, o dôstojnosť, o možnosť správne konať. A ak niekomu toto neprekáža, buď to ešte nepochopil, alebo už rezignoval a žije ako naprogramovaný stroj.

Žijeme v tak hlbokom klamstve, že pravda sa už nezdá byť dôležitá, len nepohodlná. Väčšina ľudí nevie, čo to znamená život v pravde, lebo celý život žijú v mnohovrstevnej lži. A keď sa s pravdou stretnú, nerozoznajú ju. Mýlia si ju s útokom, s konšpiráciou, s nebezpečenstvom. Pretože pravda rozruší ich pohodlie. Rozbije masky. A hlavne: pravda od nich niečo vyžaduje.

Lebo keď spoznáš, že si klamaný – a neurobíš nič – tak už si nie len klamaný, ale aj zodpovedný. A s tým sa nechce väčšina ľudí konfrontovať. Lebo klamstvo je pohodlné a pravda je náročná – vyžaduje odvahu, čestnosť, čistotu a schopnosť niesť dôsledky. Tak si radšej chránia klamstvo, pretože sa bez neho boja existovať. Toto je duchovná paralýza.

Tento príspevok som pôvodne uverejnil na Facebooku, tu sú niektoré moje komentáre:

Je veľmi čudné keď sa ma niekto, kto tvrdí že je kresťan, pýta prečo by mal hovoriť pravdu, pretože biblické zásady jednoznačne podporujú pravdivosť a poctivosť.

Biblia hovorí o pravde opakovane a dôrazne – nielen ako o morálnom ideále, ale ako o samotnej podstate Boha, Ježiša a duchovného života.

→ 4. Mojžišova 23:19 – "Boh nie je človek, aby klamal..."

→ Ján 14:6 – "Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba skrze mňa."

→ Ján 8:32 – "A poznáte pravdu, a pravda vás vyslobodí."

→ Ján 16:13 – "Ale keď príde on, Duch pravdy, uvedie vás do všetkej pravdy."

→ Ján 8:44 – "Diabol... je luhár a otec lži."

→ Efezanom 4:25 – "Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym."

Ľudia, ktorí tvrdia, že len oni môžu mať pravdu, lebo chodia do kostola, majú titul, alebo vek v skutočnosti len chránia svoje dogmy.

Hovoriť pravdu neznamená vlastniť absolútne poznanie, znamená to byť verný tomu, čo považujeme za pravdivé na základe svojho svedomia, poznania a úprimného úsilia hľadať – je to vnútorná poctivosť voči realite, ktorú vnímame.

A keď sa mýlim? Tak to opravím. Ale ak klamem – to je vedomé zneužitie.

komentár Zuzana S.: U mňa to bol strach že som iná a teda strach z odmietnutia. Teda až keď mi prestalo záležať na názore iných a prijala seba, začala som hovoriť pravdu

Záležať ti môže, ale nemá ťa to paralyzovať. Pravdu nemôžeš ohýbať len preto, že niekomu vadí. Môžem niekoho rešpektovať ako človeka, ale ak jeho názor nie je pravdivý, nemôžem ho nasledovať. A ak ho nevie podložiť dôkazmi, a zároveň očakáva, že sa mu podriadim len preto, že je väčšina, starší, alebo "autorita", tak to už nie je o pravde, ale o nátlaku.

Hovoriť pravdu je vernosť tomu, čo vidím, čo viem, čo cítim ako správne. A keď sa človek prestane báť, že kvôli tomu stratí niekoho uznanie, vtedy je naozaj slobodný. Nie preto, že mu nezáleží na iných, ale preto, že vie, že bez pravdy by zaprel sám seba. A to by bola ešte väčšia strata.

Zodpovednosť za pravdu nespočíva len na tom, kto hovorí, ale aj na tom, kto počúva. Lebo klamstvo má moc len vtedy, keď mu niekto uverí bez skúmania. A to už nie je len problém klamára – to je aj problém toho, kto sa vzdal vlastného rozlišovania.

Áno, ak niekto verí vlastnej lži, technicky už neklame – ale práve preto je omnoho nebezpečnejší. Lebo ju šíri s presvedčením, s charizmou, s nadšením… a tým viac zaslepuje ostatných. Títo "majstri" ilúzie často ani nechcú škodiť – ale keď spojíš sebaistotu bez pokory a vplyv bez pravdivosti, výsledok je deštruktívny. Ich lož pôsobí ako pravda, pretože nikto sa neodváži spochybniť ich "svätosť".

Ale práve preto je každý zodpovedný za svoje poznanie. Pravdanevyžaduje slepú vieru, ale vedomie, odvahu a úprimnosť. Nestačí povedať "on ma zmiatol". Dospelý duchovne rastúci človek má povinnosť klásť si otázky: odkiaľ to viem? čo tým sledujem? kam ma to vedie?

Slepá dôvera v človeka – aj keď má titul, svätožiaru alebo milióny nasledovníkov – je vždy riziko. A kult osobnosti je pasca. Namiesto duchovného rastu vytvára závislosť a duchovný úpadok.