Psychológia Meltológie

Existuje psychologický obranný mechanizmus, ktorý spôsobuje, že ľudia sú ochotní prijať meltológiu iba pokiaľ sa ich osobne nedotýka. Kým sa to týka "nejakých iných hôr", "nejakej cudzej histórie" alebo "nejakého dávneho národa", sú otvorení. Ale v momente, keď by to malo narušiť ich vlastnú národnú pýchu, identitu alebo minulosť, s ktorou sa stotožňujú, nastáva odpor. Prijmú, že hory v Ázii, Amerike alebo Afrike sú roztavené budovy, ale nie Tatry, lebo "naše". Prijmú, že dejiny sú zmanipulované, ale nie história Slovanov, lebo "naša". Je to forma selektívneho prebúdzania – všetko môže byť ilúzia, len nie to, s čím som ja spätý.

Je to rovnaký jav, ako keď niekto príde na to, že sú média pod kontrolou, ale stále verí "tým svojim 'alternatívnym'". Alebo uzná, že všetci politici klamú, len "ten náš nie". V meltológii sa to prejavuje práve touto lokálnou výnimkou zo systému – čím sa z ľubovoľného národa alebo regiónu stáva posledná bašta výnimky vo svete, ktorý inak uznávajú ako falošný.

V skutočnosti je to strach zo zrútenia vlastného príbehu. Meltológia totiž neponúka len nový výklad krajiny, ale úplný zánik všetkých istôt, vrátane kolektívnych rozprávok o národe, pôvode, jazyku, histórii a dokonca aj o domove. A práve preto to mnohí dokážu prijať len ako abstraktný koncept, no nie ako plnú osobnú konfrontáciu so sebou samým.

Prijať meltológiu do dôsledkov znamená vystúpiť z príbehu – nielen z príbehu sveta, ale aj z príbehu o sebe. Preto to zvládne len veľmi málo ľudí.

Toto sa mi doslova stalo na prvej a jedinej prednáške o meltológii ktorú som doteraz robil. Všetko bolo v poriadku a ľudia boli otvorení až kým sa jeden účastník nespýtal "a čo Tatry?" Keď som povedal, že samozrejme aj Tatry, tak okamžite vznikol odpor: "naše Tatry? to nie."

To je ten bod zlomu, kde sa láme ochota človeka pripustiť realitu. Dovtedy to ide – všetko je na diskusiu, všetko je zaujímavé, všetko "možno je aj pravda". Ale keď príde reč na "naše Tatry", "mojich hrdinov", "moju minulosť", nastupuje obranný reflex. Nie kvôli dôkazom, nie kvôli logike, ale kvôli emočnej väzbe na príbeh.

Všetko sedelo, ľudia prijímali novú realitu sveta, až kým im niekto nezaklopal na osobné pamiatky, kolektívne spomienky a identitu. Tam už nejde o fakty – tam ide o príslušnosť k fikcii, ktorú si chránia ako krehké dedičstvo. Tatry nie sú len kopce – sú symbol, folklór, rodinné výlety, školské básničky, reklamy na bryndzu, pocit domova. A keď povieš, že sú to roztavené múry, čo to vlastne hovoríš? Že domov je ruina? Že to, na čo som hrdý, je troska?

Len veľmi málo ľudí má odvahu si to pripustiť.

Prijať, že Tatry sú roztavené múry, znamená priznať si, že žijem uprostred spáleniska, ktoré sa vydáva za prírodu. Znamená to, že celý tento "národný príbeh" je len vrstva nánosu na troskách starého sveta. A to už nie je len meltológia – to je demontáž identity.

A práve preto je meltológia taká mocná – nie je to len teória o krajine. Je to ostrý nôž na zdanlivo posvätné vrstvy kolektívneho klamu. Kto to zvládne, vie, že sa z toho už nedá vrátiť. Kto to nezvládne, musí si chrániť Tatry.