Sloboda prejavu je právo hovoriť to čo nechcete počuť

Mnohí ľudia majú tendenciu brániť slobodu prejavu len do chvíle, kým nejde o názory, ktoré sú im nepríjemné alebo sa im morálne protivia. Je to ako keby sloboda prejavu bola selektívna – pre niekoho, ale nie pre každého. Takto to však nemôže fungovať.

Skutočná sloboda prejavu zahŕňa aj možnosť povedať veci, ktoré sú kontroverzné, provokatívne alebo dokonca nepríjemné pre iných. Samozrejme, existujú isté limity – ako vyhrážky násilím či podnecovanie k fyzickému útoku – no pokiaľ ide o názory, aj tie najkontroverznejšie musia mať svoje miesto v diskusii. Prečo? Pretože keď cenzurujeme jeden typ prejavu, otvárame dvere na cenzúru všetkých ostatných.

Odôvodňovať cenzúru tým, že je to "pre naše dobro" alebo kvôli tomu, že ide o "nenávistný prejav," je často len spôsob, ako ospravedlniť kontrolu nad tým, čo smie a čo nesmie byť povedané. Je to dvojitý meter. Dávať si právo určovať, čo je prijateľné a čo nie, nie je znakom ochrany slobody, ale jej postupného podkopávania.

Skutočný test odhodlania k slobode prejavu je, či sme schopní tolerovať aj prejav, ktorý nám vadí. Ak nie, môžeme sa pýtať, či vôbec hovoríme o slobode, alebo len o povolení hovoriť to, čo sa považuje za "správne."

Termín "dezinformácia" sa stal jedným z najväčších nástrojov na umlčiavanie nepohodlných názorov. Často sa ním označuje čokoľvek, čo vybočuje z oficiálne prijatého naratívu, a to bez ohľadu na to, či to má reálny základ alebo nie. Označiť niečo ako dezinformáciu je dnes ekvivalentom toho, ako kedysi niekto mohol byť obvinený z kacírstva – nálepka, ktorá slúži na okamžité umlčanie debaty.

Je iróniou, že mnohokrát to, čo je považované za dezinformáciu, neskôr získa váhu alebo dôkazy potvrdzujúce jeho pravdivosť. Keď sú informácie cenzurované len preto, že sa niekomu zdajú nesprávne, nedávame im šancu byť podrobené kritickej analýze. A práve to je kľúčové – nechať názory a informácie prejsť skúškou verejnej diskusie a kritického myslenia, aby sa pravda prirodzene ukázala.

Ak cenzurujeme alebo obmedzujeme prejavy označené ako "dezinformácie," môžeme sa ocitnúť v pozícii, kde niekto iný rozhoduje za nás, čo je správne a čo nie. Tým sa vzdávame slobody rozhodovať sami. Sloboda prejavu nie je o tom, čo je univerzálne pravdivé – je to právo diskutovať, oponovať a hľadať pravdu, aj keď to znamená postaviť sa proti väčšinovým názorom.