Viera a Racionalita
Prevraciam oči keď veriaci argumentujú "svätou knihou". 🙄
Keď je niečo založené na viere je to opak racionality. Síce môže byť niečo logicky súdržné ale keď nemáme overené a pevné predpoklady, tak je logika márna.
Racionalita predpokladá:
empirický základ (pozorovanie, overenie),
kritické myslenie (možnosť spochybniť),
a ochotu zmeniť názor, ak sa objavia nové fakty.
Viera však stojí na opaku:
na neoveriteľnom predpoklade (napr. "Biblia je Slovo Božie" alebo "prehovoril ku mne Boh"),
na dogme, ktorú nemožno spochybniť,
a na posvätnej autorite, nie na dôkaze.
Racionálne obhajovanie viery je ako tvrdenie že kruh má ostré hrany.Veriaci môžu používať logické štruktúry typu "keďže všemocný Boh existuje a je dobrý, potom…", ale to je len hra s hypotézami, bez istoty východiskového bodu. A ak je základ hypotetický, potom je celá stavba len z papiera, akokoľvek zložito to pôsobí.
Logická súdržnosť bez pevného a overiteľného základu je len ilúzia racionality. A čím vzletnejšia a zdobenejšia táto logika je, tým komickejšie pôsobí, keď si človek uvedomí, že stojí na piesku.
Logika nie je zárukou pravdy, je len nástroj. A keď ho použiješ na fantazmagóriu alebo dogmu, výsledok je síce "logický", ale úplne zbytočný, pretože keď je predpoklad nezmysel, tak výsledok je dômyselný nezmysel. Môžeš to celé zabaliť do logických viet, "keďže – potom", môžeš použiť latinské termíny, gréckych filozofov, aj celé traktáty, ale pravdivosť výstupu nikdy nebude väčšia než dôveryhodnosť vstupu.
Takže, pokiaľ predpoklad nie je overiteľný, všetky logické závery z neho sú len myšlienkové dekorácie – nevhodné na seriózne uvažovanie o realite.
To, čo sa prezentuje ako "racionálna obhajoba viery", je v skutočnosti len racionalizácia predchádzajúceho emocionálneho rozhodnutia, ktoré vzišlo zo strachu z pekla a nádeje v nebo, nie z overených faktov. Keď je základný predpoklad "ak neveríš, budeš večne trpieť", tak akékoľvek ďalšie rozmýšľanie je vykonštruované pod hrozbou a manipuláciou, nie slobodne.
Vieru si ľudia nevybrali na základe dôkazov, ale preto, že im to niekto vštepil, alebo preto, že im to niečo emocionálne dáva – úľavu, nádej, únik. "Argumenty" prichádzajú až potom, keď sa snažia túto pozíciu nejako obhájiť — pred sebou, pred inými a pred realitou.
Používanie logiky na obranu neoverených, nepozorovateľných a často vzájomne si odporujúcich dogiem nie je racionalita, je to psychologický obranný mechanizmus, ktorý sa len spätne oblieka do šiat racionality, aby pôsobil vážnejšie.
Ak má byť nejaký text základom logickej argumentácie, musí spĺňať niekoľko zásad, a Biblia (alebo iné "posvätné" texty) ich porušuje hneď v základoch.
Problém 1: Nejednoznačnosť výrokov
Biblické pasáže sú často metaforické, poetické alebo symbolické majú viacnásobné možné výklady, a dokonca si často odporujú navzájom. To znamená, že neposkytuje pevné a jednoznačné tvrdenia, na ktorých by sa dalo stavať logické odvodzovanie.
Problém 2: Preklady a jazyková deformácia
Biblia prešla stovkami jazykových úprav (z hebrejčiny → gréčtiny → latinčiny → moderné jazyky) a každá verzia bola ovplyvnená ideológiou a cenzúrou prekladateľa. Ak staviame logiku na texte, ktorý už 20-krát niekto prispôsobil svojej predstave, ťažko hovoriť o nemennom Slove.
Problém 3: Základná motivačná nečestnosť
Cieľom racionalizácie viery nie je hľadanie pravdy, ale potvrdenie viery, nádeje a strachu, ideologický a emocionálny zámer predbieha logiku. Ak niekto "logicky argumentuje", ale nemá záujem zmeniť názor pri chybe v predpokladoch, nejde o logiku, ale apologetiku.
Problém 4: Nemožnosť overenia
Neexistuje spôsob, ako nezávisle empiricky overiť žiadne podstatné tvrdenie Biblie. Keď niekto povie "Ježiš vstal z mŕtvych", alebo "Boh stvoril svet", nemáš skúsenostné kritérium, ktoré by umožnilo povedať: "áno" alebo "nie". Bez overiteľnosti logika nemá zmysel. Je to ako snažiť sa logicky odvodiť, čo sa nachádza na dne dúhy.
Logika vyžaduje:
jasné a presné premisy,
overiteľnosť alebo skúsenostnú väzbu,
čestný záujem o pravdu.
Biblia a iné náboženské texty spadajú do oblasti mytológie, morálnej poézie alebo kultúrnej projekcie – nie racionálneho diskurzu. A neoveriteľné vedecké teórie ako Veľký Tresk, Evolúcia alebo Relativita hrajú podobnú rolu, keď slúžia ako nedotknuteľný základ pre svetový názor — bez možnosti nezávislej kritickej revízie.
Keď niečo nie je overiteľné, nedá sa o tom hovoriť ako o pravde alebo nepravde – nie preto, že by sme boli zlí alebo skeptickí, ale preto, že nemáme vôbec základ, na ktorom by mohla logika fungovať.
Čo robí tvrdenie overiteľným?
Musí byť jednoznačné (napr. "voda vrie pri 100 °C pri normálnom tlaku").
Musí byť opakovateľné (každý si to môže skúsiť).
Musí byť nezávisle overiteľné (nie len jeden "guru" alebo inštitúcia má prístup k výsledku).
Ak niektoré z týchto chýba, nie sme vo svete faktov, ale viery. Je to storytelling, nie racionalita.
Viera nie je problém, kým sa netvári ako pravda. Každý môže veriť v čokoľvek — problém vzniká vo chvíli, keď sa začne táto viera obhajovať ako "pravda" alebo "racionalita", a ešte horšie – keď sa na nej zakladajú zákony, morálka alebo spoločenské pravidlá.
Takže keď niečo nie je overiteľné, racionalizácia je márna. Je to len rozprávka, ktorú si niekto rozvíja vo svojej hlave – má na to právo, ale netvárme sa, že je to niečo viac.
Všetko je prevrátené, ľudia stávajú racionalitu na viere a nie vieru na racionalite. To je jeden z najzásadnejších filozofických obratov, ktoré sa v spoločnosti takmer vôbec nespomínajú, ale ovplyvňujú úplne všetko. Ľudia si myslia, že uvažujú racionálne, ale ich "logika" je len obrana viery, ktorú si osvojili predtým – či už z emocionálnej potreby, z prostredia, zo strachu, z nádeje, z tradície alebo zo spoločenského tlaku.
Namiesto toho, aby si najprv kládli otázku:
"Čo môžem vedieť a na akom základe?",
oni už veria (napr. že svet má určitý význam, že existuje Boh, že existuje evolúcia, že veda je neomylná, že autority majú pravdu…) – a potom hľadajú argumenty, ktoré túto vieru potvrdzujú namiesto toho aby spochybňovali. To je racionalizácia, nie racionalita. Takto sa nedá dopracovať k pravde.
Je to úplne prevrátené – nie logika vedie k viere, ale viera vedie k tomu, čo si ľudia myslia, že je logické.
Táto inverzia je prítomná nielen v náboženstve, ale aj v politických presvedčeniach, spoločenských normách, vedeckých "konsenzoch" a osobných identitách.
Racionalita bez overených premís je len ozdobená viera. A väčšina ľudí o tom ani nevie, pretože svoje presvedčeniaa nikdy nepreskúmali.