Viera vs. Poznanie

Hovoril som o tom už viackrát, písal som o tom aj v blogu, ale diskusie stále naznačujú, že ľudia nechápu rozdiel medzi poznaním a vierou.

Rozdiel medzi subjektívnym a objektívnym je kľúčový. Subjektívne je to, čo existuje len v rámci jednotlivca – jeho prežívanie, viera, interpretácia. Objektívne je to, čo existuje nezávisle od jednotlivca a môže to vnímať alebo overiť ktokoľvek iný.

Viera je subjektívna — je to vnútorné presvedčenie, ktoré sa nedá overiť mimo mysle veriaceho.

Poznanie je objektívne — je to spoločné pochopenie niečoho, čo možno pozorovať, skúmať a potvrdiť nezávisle od osobných dojmov.

Diskusia má zmysel len tam, kde sa všetci zúčastnení pohybujú v oblasti poznania, teda v spoločnej, pozorovateľnej - "objektívnej" realite. Ak každý hovorí o svojej viere, tak každý hovorí o svojom vnútornom svete – o niečom, čo ostatní nemôžu priamo zažiť ani overiť. Tam sa porozumenie nedá dosiahnuť, pretože chýba spoločná platforma reality. Rovnako ak jeden hovorí o osobnej viere a druhý o overiteľných javoch, nejde o diskusiu, ale o dve paralelné monológy, ktoré sa nikdy nemôžu stretnúť.
Porozumenie je možné len tam, kde sa všetci môžu oprieť o niečo spoločné – o jav, fakt, skúsenosť, ktorú možno pozorovať a potvrdiť z viacerých strán. Ak sa každý drží len svojho vnútorného presvedčenia, výsledkom nie je výmena poznania, ale len výmena osobných predstáv.

Viera je individuálna, intímna záležitosť, ktorá má zmysel hlavne pre vnútorný svet človeka, nie ako predmet dokazovania či spoločnej argumentácie.

Tým, že poviem, že je osobná a emocionálna, ju vôbec neznevažujem — naopak, uznávam jej prirodzené miesto. Každý má právo veriť v čokoľvek, čo mu dáva zmysel alebo pokoj, ale to ešte nerobí z tej viery poznanie.

Poznanie začína tam, kde sa končí osobná interpretácia a začína spoločná, pozorovateľná realita. Stručne: Viera je osobná vec – patrí do vnútra jednotlivca a nemôže byť predmetom overovania ani dokazovania. Argumentácia má zmysel len vtedy, keď sa opiera o objektívne pozorovateľnú realitu, ktorú môžu všetci spoločne vnímať a overiť. Bez tohto spoločného základu sa diskusia mení na výmenu osobných vier, nie poznatkov – a tam sa pravda ani porozumenie nájsť nedajú.

Viera sa môže ukázať ako nesprávna, pretože nie je založená na overiteľných faktoch – je to subjektívne presvedčenie, ktoré môže byť mylné.

Na rozdiel od toho poznanie, hoci môže byť tiež dočasne neúplné alebo upravované s novými dôkazmi, sa opiera o realitu, ktorá je nezávislá od našich predstáv, a preto poskytuje pevnejší základ pre porozumenie a spoločnú diskusiu.

Keď sa viera ukáže ako nesprávna, človek zistí, že jeho vnútorné presvedčenie neodpovedá realite, a to často vedie k frustrácii, strate dôvery, sklamaniu či utrpeniu.

Naopak, poznanie – hoci môže byť občas nepríjemné alebo protichodné s očakávaniami – je založené na realite, takže umožňuje konať efektívne a predchádzať zbytočným omylom a sklamaniam.
Inými slovami: viera môže byť pohodlná, ale riskantná; poznanie nemusí byť príjemné, ale je spoľahlivejšie.

Zrútenie viery je začiatok poznania. 

Pravda sa nedá prijať, kým človek lipne na klamstve, ktoré považuje za realitu. Kto nechce pripustiť, že bol oklamaný, sám si bráni vidieť ďalej. To je dôvod, prečo väčšina ľudí zostáva uväznená v systéme ilúzií — nie preto, že by pravda bola skrytá, ale preto, že ju odmietajú, keď narazí na ich vieru.

Viera vytvára hranicu myslenia — stáva sa klietkou, v ktorej sa človek dobrovoľne uzamkne. Je to mechanizmus sebaobrany ega pred zrútením predstavy o svete. Keď niečomu veríš, už nehľadáš — iba sa snažíš potvrdzovať to, čomu veríš, a všetko ostatné odmietaš ako "omyl". Preto viera nikdy neoslobodzuje, len dáva pocit istoty. Skutočná sloboda prichádza až vtedy, keď človek prestane veriť a začne hľadať.