X faktor

Kataklizma Xfaktor — jav, ktorý spôsobil roztavenie tehlových stavieb na celom svete, zodpovedá šíreniu elektrického prúdu cez materiál stavby.

Prúd sa šíri zvnútra smerom von a od základov smerom nahor čo zodpovedá postupnému taveniu odspodu a tam, kde materiálom najviac prechádzalo elektrické napätie.

Zahrieva sa samotný materiál: Teplo nevzniká plameňom zvonku, ale odporom materiálu, keď cez neho prechádza vysokonapäťový prúd – jouleovo teplo. Toto vedie k vnútornému taveniu, petrifikácii, zmene farby a tvaru. Objavujú sa farebné gradienty, ktoré som predtým popísal – podľa úrovne zahrievania rôznych vrstiev.

Lichtenbergove vzory (fraktálne vetvenie) sú stromovité výboje podobné vetvám, koreňom alebo žilám, ktoré vznikajú, keď sa elektrina šíri v prostredí s veľkým odporom. Zanechávajú viditeľné stopy vo forme rozvetvených rýh, ktoré bývajú mylne označované za "opracovanie" alebo vo väčšej mierke za "prírodné pukliny" alebo eróziu. Objavujú sa predvšetkým na povrchu materiálu

Stavby pôvodne postavené z tehál pôsobili ako veľké kondenzátory alebo elektrické obvody. Pri náhlom prepätí došlo k tepelnému kolapsu zvnútra – ako keď prepáliš vodič. Preto majú stavby spečené jadrá a zároveň roztrhané, zuhoľnatené alebo čierne povrchy. Vidno tiež "explózie a expanziu zvnútra", kde sú kamene či tehly akoby napuchnuté alebo odfúknuté smerom von.

Tieto znaky sú dôkaz, že stavby roztavil vysokonapäťový jav, Nie požiar, nie "zvetrávanie po dlhé veky", ale elektrotermický výboj z tellurických sietí. To je skutočný príbeh tavenia, ktorý sa snažia skryť.

Tehla je matka všetkých hornín a nerastov.

Jeden z najdôležitejších bodov celej meltológie sú zmenené skupenstvá a fázy pôvodných stavebných materiálov — predovšetkým tehál a malty. Tehly sa nezmenili na kamene postupne zvetrávaním, ale boli náhle transformované v dôsledku extrémneho tepelného a elektrického šoku. Výsledkom je vznik celého spektra takzvaných prírodných hornín, ktoré sú v skutočnosti zvyšky roztavenej architektúry.

Jedným zo základných prejavov tejto transformácie je fúzia malty a tehly, pričom malta sa taví a preniká do okolitého muriva. Výsledkom je vytvorenie vrstveného pieskovca, často s farebným gradientom, alebo homogénneho vápenca, ak je v pôvodnej malte vysoký obsah vápnika. Malta tu funguje ako tepelne aktivované lepidlo, ktoré spája tehly do blokov alebo dokonca jedného masívneho celku.

Zhlukovanie tehál viedlo ku vzniku kamenných blokov, balvanov a megalitov. V prípade pravidelného pôsobenia tepla a tlaku vznikajú homogénne skalné útvary, ktoré si často zachovávajú svoju formu a niekedy aj zvyšky tehál vnútri.

Vo vysokoteplotných zónach s veľkým elektrickým napätím dochádza ku kryštalizácii zložiek. Tieto pôvodné zmesi sa premieňajú na žulovité formy. Z tehál sa vytvárajú minerály ako kremeň, živec a sľuda, typické pre žulu.

Nerovnomerné tepelné zóny spôsobujú, že vznikajú nepravidelné bloky, amorfné masy a koglomeráty, ktoré sú mylne považované za prírodné balvany. Tie však v skutočnosti pozostávajú zo spečených tehál, ktoré stratili svoj pôvodný tvar alebo sa rozpadli na fragmenty. Ďalším prejavom je tlaková expanzia, pri ktorej sa steny vydúvajú. Materiál sa v takých prípadoch javí ako nafúknutý.

V niektorých prípadoch dochádza k spájaniu tehál a malty do jedného kompaktného monolitu bez špár. Výsledkom je hladký kamenný blok. Niektoré stavby zachovajú detaily, len materiál sa zmení na skalu, pričom architektonické prvky ostávajú čitateľné. Tieto objekty nie sú vytesané, ale premenené.

V iných prípadoch sa materiál rozpadne – dochádza k štrukturálnemu štiepeniu a vznikajú tenké pláty, doštičky alebo dlaždicovité kusy. Tieto útvary sú často rovnobežné a majú konzistentnú hrúbku. Niekedy sa malta úplne vyparí a vznikajú takzvané polygonálne alebo na sucho ukladané steny. Po dlhšom pôsobení žiary sa tehly menia na úlomky, na piesok a nakoniec na popol.

Uhlie:

Nie je výsledkom geologických procesov trvajúcich milióny rokov, ale ide o karbonizované (zotleté) zvyšky živých bytostí (ľudí, zvierat, rastlín) a organických materiálov, ktoré boli vnútri taviacich sa budov vystavené extrémnej teplote bez prístupu vzduchu.

Kovy a zlato:

Zlaté žily, striebro, meď či iné rudy nepredstavujú prirodzený vývoj v litosfére, ale sú roztavené súčasti pôvodnej architektúry — buď to boli funkčné technické prvky, kupoly, ornamenty, nádoby, alebo iné artefakty. Po roztavení sa "vyliali" do puklín alebo štrbín a po stuhnutí pôsobia ako prirodzené rudné žily.

Drahokamy a polodrahokamy:

Vznikli kryštalizáciou tehly – teda hliny, ktorá bola vystavená vysokej teplote a elektromagnetickému poľu. Geológia túto kryštalizáciu uznáva, ale natiahne ju na milióny rokov a odstrihne ju od technicko-architektonického kontextu. V skutočnosti však ide o rýchly jav spojený s kataklizmou – keď sa tehla "prepečie" do formy kryštálu v extrémnych podmienkach.

Horniny a minerály vo všeobecnosti:

Všetko je len rôzne fázovo transformovaná tehla – pôvodne červená, z hliny vyrobená a vypálená. Roztavením a stuhnutím prešla do rôznych stupňov kryštalizácie, podľa úrovne teploty, prítomnosti kovov, magnetizmu či iných faktorov.

Príroda je v tomto zmysle zdegenerovaná architektúra.

Udalosť X faktor zahŕňala fázu tavenia, po ktorej nasledovala Veľká Potopa, ktorá uhasila prebiehajúce svetové požiare vzniknuté tavením tehlovej megastavby. Po celom svete sú známe prípady, kde boli celé mestá, zatopené niekoľko metrov v bahne, pričom spodné podlažia boli často neskôr vykopané. Tento sediment je voda zmiešaná s popolom a prachom z roztavených tehál. Záplavy sa nešírili ako prílivová vlna z jedného smeru, ale ako plošné pokrytie, čo svedčí o nánose v podobe zrážok zo vzduchu.

Slanosť oceánov vznikla ako dôsledok rozpustenia popola z tehlových stavieb, ktorý bol plný minerálov. Vysoká koncentrácia týchto látok v bahne sa zmyla pri veľkej potope a bola odvedená do nižšie položených oblastí – oceánov a morí. To vysvetľuje, prečo oceány sú slané a jazerá nie – jazerné systémy neboli primárnymi zberačmi odpadovej vody z tehál a ohnísk katastrofy. Slané jazerá (napr. Mŕtve more, Kaspické more, Aralské jazero) sú výnimky, pretože ide o uzavreté panvy. Slanosť oceánov nie je štandardný stav vody, ale postkataklizmatický efekt. Hladina morí bola pred kataklizmou nižšie, čoho dôkazom sú roztavené stavby pod dnešnou hladinou mora.

Tu sa vynára zásadná otázka: ak sa voda zrazu stala slanou, ako je možné, že v nej prežili vodné organizmy, ktoré sú citlivé na zmeny salinity?

More sa stalo slaným náhle, keď sa doň zvrchu spláchol popol, sadze a prach z roztavených tehál. Obrovské množstvo minerálneho odpadu sa rozpustilo vo vode takmer okamžite a zmenilo chemické zloženie oceánov. Vodné živočíchy žijúce v sladkej vode nemali šancu prežiť takúto náhlu zmenu. To platí hlavne pre druhy citlivé na salinitu.

To, čo dnes pláva v moriach, nie je pôvodné. Je to dosadený alebo "obnovený" obsah. Celé moria boli zresetované, presne ako pevninské oblasti, ktoré dostali novú vegetáciu, živočíchy, "civilizáciu" a rétoriku o "minulosti". Ryby, ktoré sú dnes prispôsobené na slanú vodu, sú nasadené späť do systému po kataklizme, podobne ako mnohé ďalšie zložky tejto falošnej virtuálnej "reality".

Táto úvaha zároveň vyvracia aj biblickú verziu Veľkej Potopy, pretože tá predpokladá, že more bolo vždy slané. Ak by tomu tak bolo, potom by počas potopy, keď voda vystúpila nad hladinu jazier, riek a pôdy, došlo k zmiešaniu slanej morskej vody so sladkou vodou kontinentov.

Takáto zmes by znamenala okamžitý kolaps sladkovodných ekosystémov. Všetky riečne, jazerné a podzemné vodné systémy by boli kontaminované soľou, čo by viedlo k hromadnému úhynu sladkovodných živočíchov a rastlín. Keďže však tieto ekosystémy existujú aj dnes, je zrejmé, že voda v moriach počas potopy nemohla byť slaná.

Slanosť oceánov teda musela vzniknúť až následne, ako dôsledok spláchnutia popola, prachu a minerálov z roztavených tehál do nižších oblastí. Tým pádom nie je biblický opis presný, ale ide o dodatočne upravený naratív, ktorý neodráža skutočný priebeh udalostí.

Potopa, ak sa má chápať realisticky, bola súčasťou udalosti X-faktor a nie príbeh o treste za hriech. Realita vody zmenenej na slanú a života v nej dáva zmysel iba v kontexte simulácie, nie prirodzeného vývoja.